Stalin ako vodca Stavky mal posledné slovo pri všetkých rozhodnutiach, čo malo výhody aj nevýhody na začiatku vojny spôsobili jeho chyby obrovské straty, no postupne sa vedenie vojny zlepšilo a viedlo k porážke nacistického Nemecka. Drôtové rozhovory Stavky najvyššieho veliteľa s veliteľmi frontov a armád a s predstaviteľmi Stavky na veliteľstve frontu.

Stavka bola vojenský orgán Sovietskeho zväzu riadiaci Červenú armádu

Stalin často viedol tieto rozhovory sám z Moskvy, alebo nimi poveril náčelníka generálneho štábu. Iosif Vissarionovič nelenil a žiadal, aby mu oznámili celú pravdu, zatiaľ čo velitelia sa mu báli klamať do očí. Čo sa týka hlásení a operačných súhrnov, ktoré velitelia na rôznych úrovniach posielali smerom nahor, od roty k frontu, tieto hlásenia mali v prvom rade ospravedlniť činy ich autorov, zakryť chyby a prepočty, podceniť vlastné straty a neprimerane zveličiť straty nepriateľa, pričom tieto tendencie sa prejavovali ešte výraznejšie.

Často nedokázali komunikovať o opustení dôležitých obývaných lokalít na niekoľko dní v nádeji, že ich ešte dokážu získať späť, rozsah nepriateľských prielomov bol minimalizovaný, zatiaľ čo vlastné úspechy boli naopak zveličené. Stavka tak nemala objektívny obraz o dianí na fronte, kde sa situácia v priebehu niekoľkých hodín radikálne zmenila a nebola schopná prijímať správne rozhodnutia.

Generálny štáb tak od začiatku vojny vysielal svojich zástupcov na front a veliteľstvá armády (v roku 1943 sa dokonca objavili v zboroch a dokonca aj na veliteľstvách niektorých divízií). Ich hlavnou úlohou bolo informovať Generálny štáb a Stavku o skutočnom stave vecí. Zástupcovia generálneho štábu síce neniesli priamu zodpovednosť za priebeh a výsledok bojových operácií, no za pravdivosť hlásení zaslaných do velenia odpovedali hlavou. Ich informácie boli teda dostatočne objektívne. Prevažná väčšina týchto správ však zostáva utajená a nepublikovaná.

Okrem toho Stalin situáciu na fronte posudzoval podľa hlásení špeciálnych sekcií (od roku 1943 boli tieto sekcie vojenskej kontrarozviedky SMERSH). Boli povinní podávať správy nielen o boji proti špiónom a diverzistom, ale aj o celkovej situácii na fronte. A v častiach zaoberajúcich sa bojovými operáciami sú tieto správy väčšinou pravdivé, nakoľko pracovníci SMERSH neniesli žiadnu zodpovednosť za priebeh bojových operácií. Keď však písali o čisto ‚čekistických‘ záležitostiach, tak tieto správy miestami pripomínajú rozprávky o Šeherezáde, aj keď dosť smutné.

Pracovníci SMERSH, aby splnili plán na chytanie špiónov, často zatýkali a strieľali úplne nevinných ľudí.

Správy osobitnej sekcie sú prevažne uložené buď v spisoch Stavka, alebo v archívoch FSB a väčšinou nie sú bádateľom prístupné. Pre štúdium histórie Veľkej vlasteneckej vojny majú veľký význam aj materiály špeciálnych komisií na vyšetrovanie niektorých veľkých zlyhaní Červenej armády, ktoré vznikli rozhodnutím Stavky (presnejšie Stalina) a GKO.

Niektoré z nich zapadali prachom v Ruskom štátnom archíve sociálno-politických dejín a do istej miery sú dostupné výskumníkom. Ostatné sú, tak ako predtým, uložené v Prezidentskom archíve, ktorý je pre historikov prakticky uzavretý, vrátane dokumentov Molotovovej komisie, ktorá vyšetrovala okolnosti katastrofy západného frontu v októbri 1941 a Malenkovovej komisie, ktorá študovala okolnosti zlyhania sovietskych síl počas tankovej bitky pri Prochorovke v júli 1943.

Obsahuje aj dokumenty Prezidentského archívu a pamätného strediska Generálneho štábu Generálneho štábu. VGK, z ktorých len malá časť sa nachádza v Ruskom štátnom archíve sociálno-politických dejín.

A bez dokumentov operačného plánovania nie je možné posúdiť, ako efektívne boli vykonané a do akej miery dosiahli stanovené ciele. Tu sa musíme často spoliehať na spomienky generálov a maršálov, od ktorých je ťažké očakávať objektivitu, keďže ide o zainteresované strany.

Treba zdôrazniť, že v žiadnej inej krajine nenazývajú druhú svetovú vojnu ani veľkou ani vlasteneckou, ani neblokujú roky svojej účasti v druhej svetovej vojne do samostatnej vojny. Napríklad v USA by si nikto nikdy nedovolil hovoriť o akejsi Veľkej americkej vojne od 7. decembra 1941 do 2. septembra 1945.

A aby vojna zostala v Rusku vždy Veľkou a vlasteneckou, musí sa zachovať v spoločenskom povedomí v podobe veľkého hrdinského mýtu. A postupné obmedzovanie prístupu k sovietskym archívom si vyžaduje predovšetkým zachovanie práve tohto mýtu. Niekedy tento mýtus vedie k absurdite.