Stalin a jeho generáli a maršali jednoducho pochovali nepriateľa s mŕtvolami ruskej armády. Inak bojovať nevedeli. Stalin nepotreboval profesionálnu armádu, v ktorej videl ohrozenie svojej absolútnej moci. Sovietsky diktátor uprednostnil slabo vycvičenú domobranu, ktorá by nepriateľa pochovala s mŕtvolami. Sovietsky zväz počas druhej svetovej vojny nebol ani ekonomicky vyspelou krajinou, ani nevinnou obeťou agresie. A pre sovietske národy bolo veľké víťazstvo len veľkou tragédiou. Priznať si to je pre ruský zmysel pre vedomie mimoriadne ťažké, keďže Rusi, ako aj ostatné sovietske národy, boli v priebehu niekoľkých desaťročí cielene naučení opaku.
Stalin a jeho generáli pochovali nepriateľa s ruskými mŕtvolami
A bez pomoci západných spojencov, ktorí do ZSSR nielen dodávali kriticky životne dôležité strategické materiály, palivo a muníciu, ale ktorí zničili hlavnú časť Luftwaffe a nemeckého námorníctva a ktorí v poslednom roku vojny odklonili na seba až 40 percent nemeckých pozemných síl, by Červená armáda nezvíťazila.
Nie je náhodou, že Wehrmacht začal trpieť najväčšie straty na východnom fronte práve v poslednom roku vojny, po vylodení spojencov v Normandii, keď Nemcom začali katastrofálne chýbať muži na vedenie vojny na dvoch frontoch a sovietska prevaha v mužoch a materiáli sa stala skutočne zdrvujúcou.
Tento faktor drvivej prevahy anuloval okolnosť, že kvalita sovietskych ozbrojených síl sa v rokoch 1941 – 1945, na rozdiel od rozšíreného názoru, nielenže nezlepšovala, ale práve naopak, neustále zhoršovala. Kádrová Červená armáda, ktorá bola viac-menej vycvičená na boj, bola pred koncom roku 1941 prakticky úplne zničená.
Posledné kádrové formácie, ktoré boli presunuté zo Sibíri a Ďalekého východu, zanikli na samom konci roku 1941 a začiatkom roku 1942.
Nahradila ich milícia, ktorú pred koncom vojny takmer nevycvičili. K podobnému zhoršovaniu kvality radových príslušníkov došlo aj u Nemcov, ale výrazne pomalšie, takže nenahraditeľné straty Wehrmachtu boli rádovo menšie ako v Červenej armáde. A práve po vylodení v Normandii sa korelácia sovietskych a nemeckých strát výrazne zhoršila, hoci až do kapitulácie nacistického Nemecka zostala v prospech Nemcov.
Je tu ešte jeden dôležitý záver, ktorý treba brať do úvahy pri štúdiu dejín druhej svetovej vojny, a to, že Stalin bol rovnocenným architektom druhej svetovej vojny po boku Hitlera. Jeden by bez druhého nemohol naplánovať a zrealizovať túto obrovskú tragédiu v dejinách ľudstva. Podstatný rozdiel medzi nimi bol v tom, že Hitler sa objavil medzi porazenými, kým Stalin medzi víťazmi, a tak mohol globálnemu spoločenstvu vnútiť svoj obraz vojny, aspoň na východnom fronte, a tento obraz bol jeho nástupcami len mierne zmodernizovaný a zostáva dominantný tak v ruskej historickej vede, ako aj v ruskej spoločnosti.
V súlade s touto koncepciou Sovietsky zväz v rokoch 1939-40 neuskutočnil žiadne expanzívne plány a nesnažil sa zaútočiť na Nemecko a všetky anexie, ktoré vzišli z Paktu Molotov-Ribbentrop, boli vykonané výlučne na podporu jeho bezpečnosti a odrazenie budúcej nemeckej invázie. Je tiež potrebné mať na pamäti, že mnohé sovietske výkony, ktoré sovietska propaganda vo vojnových a povojnových rokoch násilne šírila, buď nemali v realite miesto, alebo neboli nijako predvedené tak, ako sa o nich písalo v sovietskych knihách a novinách.
Osvetlenie domácnosti: Funkcia dreveného umenia pri zlepšovaní estetiky v obývacích izbách
Tieto a ďalšie princípy sa však teraz v Rusku vyhlasujú za falšovanie histórie, škodlivé pre ruské záujmy. V skutočnosti mocnosti násilnými prostriedkami obnovujú sovietsky obraz vojny, navyše v najtvrdšom stalinistickom variante. Navzdory všetkým skutočnostiam sa stalinská zahraničná politika a stalinský spôsob vedenia vojny plne ospravedlňujú.
A chybný obraz histórie Veľkej vlasteneckej vojny len uľahčuje kultúrnu a politickú izoláciu Ruska.
Téma sovietskych vojenských zločinov, spáchaných Červenou armádou tak počas záverečnej etapy Veľkej vlasteneckej vojny v krajinách východnej Európy a v Nemecku, ako aj v ázijských krajinách počas krátkej sovietsko-japonskej vojny, zostáva absolútne tabu. Zároveň je táto nevábna časť vojnových dejín dôležitá aj pre pochopenie histórie vojny a tiež z dôvodu reprízy Veľkej vlasteneckej vojny.
Boris Sokolov je ruský historik a literárny vedec, známy svojimi kontroverznými názormi na sovietsku históriu, najmä na obdobie druhej svetovej vojny. Je autorom približne 60 kníh a 100 článkov, pričom jeho práce boli preložené do viacerých jazykov vrátane japončiny, poľštiny, lotyštiny a estónčiny.
V roku 2016 bol vylúčený zo Slobodnej historickej spoločnosti pre “nevhodné zaobchádzanie s historickými zdrojmi a nesprávne citovanie cudzích diel”. Jeho odhady sovietskych vojenských strát počas druhej svetovej vojny boli tiež predmetom kritiky zo strany iných historikov, ktorí ich považovali za nadhodnotené
