Vytváranie alternatívnych scenárov pre druhú svetovú vojnu je veľmi obľúbené cvičenie. Na túto tému boli napísané desiatky kníh, akademicky populárnych aj literárnych. Boli vymyslené desiatky počítačových hier. Boli natočené filmy, z ktorých najznámejšie sú Nehanební bastardi Quentina Tarantina a Otčenáš Christophera Menaula. Ten je adaptáciou rovnomenného románu britského novinára a spisovateľa Roberta Harrisa, ktorý vyšiel v roku 1992, krátko po rozpade ZSSR.

Alternatívne scenáre pre druhú svetovú vojnu

V literárnych dielach venovaných víťazstvu Hitlerovej ríše počas druhej svetovej vojny prevládajú fantázie, ktoré sa úplne zaobídu bez skutočných faktov, zatiaľ čo v historických dielach alternatívneho žánru sa spravidla berú do úvahy len tie skutočnosti, ktoré by mohli podporiť alternatívny scenár, ktorý autor predložil, zatiaľ čo nepohodlné skutočnosti sa ignorujú.

V Harrisovej vlasti Hitler vyhral vojenské víťazstvo nad Sovietskym zväzom v roku 1942 a vracia zvyšky Červenej armády ďaleko za pohorie Ural, kde vedú desiatky rokov gerilovú vojnu proti víťazom podobnú tej, ktorú viedla Čankajškova armáda osem rokov proti Japoncom. Harrisovi sa druhá svetová vojna končí dobytím Veľkej Británie Hitlerom, zatiaľ čo USA, ktoré zabili Japonsko pomocou atómových bômb, dosiahli hegemóniu v ázijsko-pacifickom divadle. Na planéte zostali len dve superveľmoci – Nemecko a USA.

Harris, aby vytvoril svoju alternatívnu históriu, potreboval udržať atómové bombardovanie Japonska a predpokladať Hitlerovo víťazstvo nad Veľkou Britániou. Avšak v prípade, že by druhá svetová vojna pokračovala bez východného frontu, Američania by sa neobťažovali plytvať svojimi obmedzenými zásobami atómov v Japonsku. Nahromadili by svoje atómové bomby a podľa Harrisa by ich niekedy v polovici roku 1946 vrhli na Berlín a ďalšie veľké nemecké mestá, a to tým skôr, že podľa Harrisa by bol Island pod americkou kontrolou, odkiaľ by sa bombardéry mohli dostať do Nemecka.

A USA mali lietadlových lodí viac než dosť. Druhá svetová vojna by sa tým skončila. USA predbehli Nemecko v oblasti jadrových zbraní približne o dva a pol roka a účasť ZSSR vo vojne na strane Nemecka by tento rozdiel v žiadnom prípade neskrátila. Práve naopak, prostriedky, ktoré Veľká Británia a USA vynaložili na pomoc ZSSR, by sa v tomto prípade použili na vybudovanie strategického bombardovania Nemecka, čo by mohlo ešte viac spomaliť rozvoj realizácie nemeckého atómového projektu. Nemecko by napriek tomu nedokázalo dobehnúť USA v konštrukcii lietadiel a námorných zbraní, aj keby celý svoj priemysel preorientovalo na potreby Luftwaffe a námorníctva.

Ak by sa napriek tomu podarilo približne zrealizovať nerealizovateľnú alternatívu, ako vo vlasti Roberta Harrisa a Nemecko vyhralo druhú svetovú vojnu, oslavovali by sedemdesiate výročie Veľkého víťazstva v Tretej ríši asi tak ako dnes v Putinovom Rusku, ale len akoby v zrkadle. Samozrejme, Hitler by už nežil, zomrel v 60. a najneskôr v 70. rokoch.

Je pochybné, že by ho Goring, ktorý bol len o štyri roky mladší ako führer, oveľa prežil. Je pravdepodobné, že by ich nahradili mladší a pragmatickejší nacisti, ako Speer a Schellenberg, ktorí neboli priamo spojení s masovým vyhladzovaním hostinca.

Do roku 2015 budú pri moci nástupcovia Speera a Schellenberga. Pravdepodobne by premenili Tretiu ríšu na viac-menej mäkkú totalitnú diktatúru brežnevovského typu, bez masového vyvražďovania alebo zatvárania do koncentračných táborov rasovo či psychologicky menejcenného obyvateľstva a disidentov.37 Nedá sa povedať, či by druhú svetovú vojnu nazvali Veľkou vlasteneckou vojnou v nacistickom Nemecku, či druhou veľkou nemeckou vojnou, Veľkou nemeckou 21. za Triumf nemeckej rasy, Veľkú vojnu za oslobodenie alebo niečo iné.

Ale asi by vychvaľovali génia Hitlera, ktorý zachránil Európu pred boľševickou aj anglosaskou hegemóniou a zjednotil Európanov do bratskej Európskej únie na čele s Nemeckom. Druhá svetová vojna by sa zo strany Nemecka považovala za obranný boj a Židia, anglosaskí plutokrati a boľševici vyhlásili za jej hlavných podnecovateľov, rovnako ako poľskí nacionalisti. Všetky tieto skupiny len snívali o tom, ako napadnú Nemecko a rozdelia si ho.

Poľská provokácia v Gleiwitzi a zámer Varšavy vyvolať vzburu v Hornom Sliezsku (rovnako ako podľa stalinistickej verzie vznikla sovietsko-fínska vojna kvôli fínskej provokácii v Mainile a plány Helsínk na vytvorenie Veľkého Fínska na úkor sovietskej Karélie a Severného Uralu) by boli vyhlásené za dôvod poľsko-poľskej vojny. Tvrdilo by sa, že sovietske národy sa s radosťou stretli so svojimi nemeckými osloboditeľmi spod boľševického jarma.

Pokiaľ ide o Židov, nedošlo by k žiadnemu vyhladzovaniu, bez ohľadu na to, ako by sa revizionistickí historici, píšuci za americko-sionistické peniaze, zaoberali ohováraním. Medzi židovským obyvateľstvom Európy bolo extrémne veľa anglo-amerických a boľševických špiónov. Z bezpečnostných dôvodov bolo preto potrebné deportovať židovské obyvateľstvo do odľahlých oblastí a do izolovaných get, kde by nemohli vykonávať svoju nepriateľskú činnosť.

Na miestnej úrovni dochádzalo k antisemitským excesom, ktoré mali na svedomí miestni náčelníci, ktorí nedokázali potlačiť ľudový hnev. Počas vojny bol z času na čas nedostatok potravín. Koniec koncov, nemálo Židov dnes žije na územiach kontrolovaných Nemeckom. Víťazstvo vo vojne bolo najväčším úspechom nemeckého ľudu na čele s ich vodcom Adolfom Hitlerom a stranou. Bola to zásluha Wehrmachtu – najschopnejších a najmocnejších ozbrojených síl modernej doby. Druhá svetová vojna bola najväčšou udalosťou nielen nemeckých, ale aj svetových dejín.

Nemecko sa vďaka víťazstvu vo vojne stalo spolu s USA jednou z dvoch svetových veľmocí, ktorú rešpektujú a obávajú sa jej aj nepriatelia. A kolaps Tretej ríše by bol pre svet skutočnou katastrofou.