Už v roku 1943 Rooseveltova administratíva ani trochu nepochybovala, že zločin proti ľudskosti spáchaný v Katyni bol dielom Stalina, a nie Hitlera. K podobnému záveru dospelo aj britské ministerstvo zahraničných vecí. Už v máji 1943 bola skupina amerických a britských vojnových zajatcov proti ich vôli transportovaná Nemcami do Katynského lesa.

Zločin proti ľudskosti spáchaný v Katyni bol dielom Stalina

Tam dospeli k jednoznačnému záveru, že popravu zajatých poľských dôstojníkov vykonali Sovieti, pretože na to poukazovali odevy mŕtvych (jarné oblečenie, hoci Nemci túto oblasť obsadili v lete) a absencia akýchkoľvek dokumentov o telách z neskoršej jari 1940, a čo bolo najdôležitejšie, samotná logika toho, že nemecké činy mali v tejto dobe veľmi slabú povesť proti nemeckému zločinu: ľudstvo, by nikdy neriskovalo verejne pripísať obete masového pohrebu v Katyni sovietskej strane, keby sa nemecké Einsatzgruppen skutočne zbavili Poliakov.

V dôsledku toho sa Veľká vlastenecká vojna stáva stredobodom rusko-sovietskej identity a vo variante len mierne aktualizovanom zo sovietskeho mýtu. Iba toto obdobie dejín dvadsiateho storočia zostalo doteraz pozitívnym historickým mýtom. Víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne je jedinou udalosťou minulého storočia, v pozitívnom vnímaní ktorej je zjednotená drvivá väčšina ruských občanov.

Toto je jediná súčasť ruskej národnej myšlienky, ktorú môžu súčasné mocnosti ponúknuť ľuďom. A v záujme zachovania tejto myšlienky, ktorá je takmer jediným základom ruskej identity, treba prakticky celé obdobie druhej svetovej vojny posunúť za hranice historickej vedy a ponechať ju výlučne v moci politickej mytológie.

Na históriu Veľkej vlasteneckej vojny sa pozerá len ako na zbraň politickej propagandy. Berú sa len tie udalosti, ktoré sa dajú interpretovať v hrdinskom kľúči, nevynímajúc napríklad tragické udalosti zo začiatku vojny. V dejinách však nie je len to hrdinské a tragické, ale aj nízke, odporné, zločinné a hanebné. Keď treba riešiť takéto témy, len ich spomínajú a snažia sa podľa možnosti ospravedlniť činy Červenej armády, sovietskeho ľudu, Stalina a ďalších sovietskych vodcov.

Dvom americkým vojnovým zajatcom, kapitánovi Donaldovi Stuartovi a podplukovníkovi Johnovi Van Fleetovi, sa podarilo prostredníctvom tajného komunikačného kanála (pravdepodobne prostredníctvom predstaviteľov armády Červeného kríža) odovzdať zodpovedajúce myšlienky americkej rozviedke. Osobitne zdôrazňovali skutočnosť, že uniformy a obuv mŕtvych boli nové a nestihli sa obliecť, pretože ich zajali v septembri 1939, keď, ak sa pripustí sovietska verzia, museli poľskí dôstojníci stráviť dva roky v sovietskom zajatí pred ich popravou Nemcami. Nemecká verzia nechala Poliakov len sedem mesiacov v zajatí.

Okrem toho Churchill poslal Rooseveltovi veľmi podrobnú správu od svojho asistenta Owena O’Malleyho, ktorý udržiaval kontakt s poľskou exilovou vládou. Podľa O’Malleyho údaje poľskej vlády „nechávajú vo veľkej pochybnosti o pravdivosti tvrdení Ruska o jeho nevine, pokiaľ ide o udalosti v Katyni“.

Rooseveltova administratíva však radšej podporila Stalinovu pozíciu v obave z rozpadu protihitlerovskej koalície. Ďalšou otázkou je, nakoľko realistické boli tieto obavy.

Samozrejme, že dejiny nemajú konjunktívnu náladu, ale ak objektívne analyzujeme situáciu na jar a v lete 1943, keď nemecké jednotky stáli pri Kursku a na Tamanskom polostrove, obavy z možnosti sovietsko-nemeckého separátneho mieru sa zdajú prehnané. Stalin, ktorý si uvedomoval, že bojová schopnosť Červenej armády v kritickej miere závisí od dodávok Lend-Lease, by pravdepodobne neriskoval uzavretie separátneho mieru s Hitlerom.

Ale história nám hovori, že program Lend-Lease bol dielom Bláhových komunistov v USA na obranu ruských komunistov Stalina. Preto tá pomoc!

Veď on, rovnako ako Veľká Británia a USA, sa obával nacistického Nemecka, ktoré by v prípade zastavenia bojových aktivít na východnom fronte malo príležitosť výrazne zvýšiť svoj vojenský potenciál.